Uvažovanie o živote takom, aký naozaj je…

Nech je už vaša životná filozofia a vaše životné presvedčenie akékoľvek, je treba vedieť, že jeho skutočnú silu a pevnosť môže dokonale preveriť iba hraničná situácia. Mnohí ľudia totiž tvrdia, že sú o niečom presvedčení, ale keď dôjde na lámanie chleba cúvnu a mnohokrát zahodia i svoje presvedčenie. Je totiž veľmi ľahké niečo tvrdiť, keď je všetko v poriadku, avšak je už omnoho ťažšie stáť si za svojim presvedčením, keď na nás doľahne nejaké protivenstvo. Skutočnou hodnotou je preto jedine to, čo obstojí v každej situácii.

Z hľadiska vyššie uvedených skutočností sa teraz skúsme pozrieť na dva druhy kľúčového presvedčenia ľudí, a síce na presvedčenie idealistické a na presvedčenie materialisticko ateistické.

Skutočný a pravý idealista verí vo vyššiu, hmotu presahujúcu moc. A táto jeho viera sa v praktickom živote prejavuje tak, že v zmysle rešpektovania onej vyššej moci sa všemožne snaží o dobro, čestnosť, spravodlivosť a ušľachtilosť. Reálny život podľa týchto princípov možno potom pokojne nazvať presvedčením. Skutočným presvedčením vo vyššiu, univerzálnu moc dobra, ktorá sa prejavuje v spôsobe každodenného života dotyčného.

No a stane sa, že život takéhoto človeka sa priblíži ku svojmu koncu. Jeho duša sa pomaly a postupne začína odpútavať od fyzickej schránky a tento človek ešte intenzívnejšie vyciťuje a vníma to, čo hmotu presahuje. Uvedomuje si, že žil správne a tvárou v tvár blížiacej sa smrti sa stáva jeho presvedčenie ešte silnejším. Dokonca ani smrť ním nemôže otriasť! Ba práve naopak! Ešte viac ho v ňom utvrdzuje! O tomto človeku možno povedať, že jeho presvedčenie bolo pravé, pretože dokázalo obstáť i pod tak zásadným tlakom, ako je konfrontácia s realitou pozemskej smrteľnosti.

A teraz sa pozrime na presvedčenie ateistu a materialistu. Ten verí iba v hmotu a v nič iného. Iba v tento reálny svet, ktorý je pre neho všetkým a to znamená, že po svojej fyzickej smrti už v nič nedúfa a s ničím nepočíta. Iba s veľkou ničotou.

Takýto postoj ľudí k vlastnému bytiu ich vedie mnohokrát k tomu, že sa snažia vyžmýkať zo života čo sa len dá. Že sa snažia užiť si naplno všetkých pôžitkov, ktoré im poskytuje. A to žiaľ neraz i za cenu nemorálnosti, nepoctivosti a nečestnosti.

I tento človek sa však postupne približuje k hraničnému momentu osudového odchodu do neznáma. I tento človek sa zrazu, spolu so svojim materialisticko ateistickým presvedčením ocitá pred bránou smrti. I duša tohto človeka sa začne postupne odpútavať od jeho fyzického tela a on začne slabo tušiť, že by predsa len za reálnosťou hmotného sveta mohlo niečo byť. Že by to všetko, čomu veril a na čom postavil celý svoj život mohlo byť predsa len inak. A nemožno tvrdiť že vždy, ale mnohokrát sa potom stane, že presvedčenie takéhoto človeka nakoniec zakolíše. Ba dokonca sa i celkom zrúti.

Mnohokrát sa teda stane, že presvedčenie takýchto ľudí neobstojí pred tvárou smrti. Mnohokrát sa tiež stane, že človek na sklonku svojho života nadobudne úplne iné presvedčenie, než bolo to jeho pôvodné, materialisticko ateistické.

Veľmi zaujímavé však je, že o opaku pravdepodobne nikto nikdy nepočul. To znamená, že nikto asi nikdy nepočul o tom, že by sa nejaký hlboko veriaci idealista stal pred tvárou smrti ateistom a materialistom. Takéto niečo by bolo možné považovať za čosi kuriózneho, čo sa vymyká z bežného rámca. O opaku však možno počuť dosť často a to rozhodne stojí za hlbšie zamyslenie.

Všetko, o čom bolo doposiaľ hovorené je odpozorované z bežného, každodenného života a ukazuje nám, aký druh presvedčenia dokáže odolať i v tých najvyhrotenejších situáciách a naopak, aké presvedčenie sa v takýchto hraničných situáciách dosť často láme.

Je však samozrejmé, že každý z nás musí v niečo veriť a musí svoj život postaviť na nejakom druhu presvedčenia a z neho vyplývajúcich hodnotách, o ktoré sa bude snažiť, ktoré bude preferovať a ktoré bude považovať za rozhodujúce. No a spravidla to býva buď presvedčenie materialisticko ateistické a z neho vyplývajúce hodnoty, alebo presvedčenie idealistické, z hodnotami tomu zodpovedajúcimi.

V živote človeka mladšieho, alebo stredného veku ale mnohokrát nenastalo ešte nič takého zásadného, čo by jeho presvedčenie a hodnoty z neho vyplývajúce nejakým radikálnym spôsobom preverilo. Človek v nižšom a strednom veku teda ešte nemusí mať takúto zásadnú osobnú skúsenosť. A práve to je dôvod, prečo vznikol tento text. Vznikol ako impulz k zamysleniu nad vlastným životom a nad presvedčením a hodnotami, ktoré v ňom preferujeme. Mali by sme totiž zvážiť, či staviame svoj život na tom, čo väčšinou obstojí, alebo či ho naopak staviame na tom, čo má zväčša tendenciu kolísať, alebo sa zrútiť. Mali by sme sa naozaj nad tým vážne zamyslieť, aby sme na sklonku svojho života nemuseli roztrpčene konštatovať, že sme ho celý iba premrhali honbou za prázdnymi, plytkými a nepodstatnými vecami.

Lebo múdry človek by mal byť schopný poučiť sa z chýb a negatívnych prežívaní iných, kým žiaľ ten nerozumný bude musieť dospieť k pochopeniu až tým, že všetky dôsledky onoho nesprávneho a negatívneho bude musieť prežiť na vlastnej koži. Ale potom žiaľ už bude neskoro! Potom už totiž bude za ním celý jeho nenávratne premrhaný život, ktorý vo svojej ľahkomyseľnosti postavil na vratkom presvedčení.