Na tejto planéte existujú ľudia, ktorí usilujú o dobro i ľudia, ktorí sa vydali cestami zla. Ľudia, ktorí sa usilujú o česť i takí, ktorí sú od akejkoľvek cti na míle vzdialení. Uvažovali ste však niekedy o tom, koľko je ktorých? O tom, aký je ich vzájomný pomer? O tom, či sa to v tomto smere pre nás vyvíja pozitívnym, alebo negatívnym spôsobom?
Odpovede na tieto zaujímavé otázky si skúsme priblížiť na určitom ukážkovom príklade. Na určitej modelovej situácii spred 2000 rokov, ktorá nám dáva obraz o pomere čestných ľudí voči nečestným.
Pozrime sa na dvanásť učeníkov Ježiša Krista, spomedzi ktorých bol jeden zradca. To teda znamená, že pred 2000 rokmi bola miera zrady a nečestnosti medzi obyvateľstvom tejto zeme v pomere dvanásť ku jedenej. Aplikované do každodennej reality to teda znamená, že v úplne každej oblasti ľudskej činnosti, v každej profesii, v každom náboženskom alebo nenáboženskom spoločenstve ľudí sa nachádza medzi dvanástimi z nich jeden nečestný a nespravodlivý.
Na prvý pohľad sa to možno nezdá až tak veľa, pretože z toho vychádza, že tých čestných a dobrých je omnoho viac. Problém však nastane, ak začneme trochu počítať a tieto čísla znásobovať. Tak teda napríklad medzi 12 000 ľuďmi bude už 1000 nečestných a nespravodlivých. Pri 120 000 ľuďoch nám to vychádza na 10 000. Pri 1 200 000 to bude už 100 000 a pri dvanástich miliónoch rovný milión. Milión zradcov, milión ľudí nečestných a nespravodlivých. To už teda predstavuje riadnu silu.
Ale poďme ešte ďalej a skúsme si uvedomiť, že tento pomer dvanásť ku jednej bol aktuálny pred 2000 rokmi, z čoho logicky vyplýva závažná otázka a síce, ako je tomu v súčasnosti? Je to lepšie, alebo k horšie?
Ako si v tomto smere ako ľudstvo stojíme? Kráčame morálne nahor, alebo nadol? Pri uvažovaní nad touto otázkou si je však treba uvedomiť, že technický a vedecký pokrok je jedna vec a pokrok etický a morálny vec druhá. A tieto dve veci nemožno spolu miešať.
Pozrime sa trebárs iba do politickej sféry, ktorá zásadným spôsobom určuje celkové smerovanie spoločnosti a skúsme to objektívne posúdiť. Koľko je v tejto oblasti Judášov? Vládne tu pomer 12 ku 1, alebo 6 ku 1, alebo je to snáď celkom iný, priaznivejší pomer? Odpoveď na túto otázku nech si dá každý sám.
Čo nám však z poznania všetkých týchto súvislostí reálne vyplýva? Je to smutná skutočnosť, že v každom kolektíve, v každej profesii, v každom náboženstve a v každom ľudskom spoločenstve sa neblahým spôsobom odzrkadľuje vyššie zmienený pomer nečestnosti, nespravodlivosti a zrady. A to teda znamená, že nikdy nemôžeme pri posudzovaní ľudí paušalizovať a zjednodušeným spôsobom hádzať všetkých do jedného vreca. Toto poznanie vzájomného pomeru čestných voči nečestným nás má viesť k opatrnosti a ku bdelému zvažovaniu. K pozornému skúmaniu toho, čo ku nám prichádza a k nespoliehaniu sa na to, že ak to prichádza z nejakej spoločensky preferovanej a uznávanej vrstvy, že v takomto prípade je to vždy a všetko v úplnom poriadku. Znamená to teda, že naivná a slepá dôvera musí každému v dnešnej dobe nevyhnutne priniesť škodu.
Prostý človek trebárs slepo verí lekárom. Úplne každému z nich, hoci mnohí, na základe všetkých vyššie spomínaných skutočností nemusia s nami vôbec mať tie najčestnejšie úmysly. Môžu byť trebárs ovplyvnení rôznymi dealermi, rôznymi farmaceutickými firmami, alebo môžu mať vlastné, zištné úmysly.
Slepá viera v lekárov vo všeobecnosti musí preto mnohých ľudí nevyhnutne poškodiť, nakoľko žiaľ ani lekári nepredstavujú nijakú výnimku v pomere čestných voči nečestným.
A tieto skutočnosti sa vzťahujú i na ľudí v rôznych cirkvách a vierovyznaniach, hoci práve tam by sme to možno vôbec nečakali.
Je to smutné, ale ani táto sféra nie je žiadnou výnimkou. Aj tu sa žiaľ tento pomer uplatňuje presne v rovnakým spôsobom, ako kdekoľvek inde. A práve preto bude možno dobré pozrieť sa na túto problematiku trochu bližšie.
Ak teda medzi dvanástimi učeníkmi Ježiša Krista bol jeden z nich zradca nedá sa predpokladať, že by sa to po Ježišovej smrti nejako zmenilo a že by sa nečestnosť v radoch novovznikajúceho kresťanstva nevyskytovala presne v rovnakom pomere. Narastajúcim počtom prvých kresťanov narastal zároveň i počet nie celkom čestných ľudí v ich radoch. Išlo o ľudí, ktorí mali svoje vlastné názory na to, čo je dobré, správne, užitočné a múdre. Ľudí, ktorí mali svoje vlastné egoistické, zištné a mocenské ciele. Ľudí, ktorí dosahovali určitých vyšších priečok v novovznikajúcej cirkevnej hierarchii a ktorí sa kvôli svojim cieľom nerozpakovali zasahovať i do samotného výkladu Ježišovo učenia. A tak boli postupne všetky kresťanské cirkvi bez výnimky infiltrované zradou a nečestnosťou a z nich vychádzajúcich tendencií kriviť učenie Ježiša Krista z hľadiska vlastných zámerov.
Tým samozrejme nemá byť povedané, že v cirkvách sa nenachádza veľmi veľa dobrých ľudí. Avšak vo vyššie zmienenom pomere sa v nich nachádza i mnoho ľudí nečestných a to všetko vzájomne medzi sebou dokonale premiešané.
Zostáva preto na duchovnej bdelosti každého z nás, či sa dokážeme zorientovať v tomto zmätku. A to nie len v cirkvách, v ich náukách, ale úplne v každej oblasti nášho každodenného života. V každom povolaní a v každom ľudskom spoločenstve.
Barometrom v tomto rozlišovaní sa nám má stať naše najvnútornejšie cítenie a zvažujúce myslenie. V ľudskej schopnosti myslieť sa totiž skrýva povinnosť skúmať. Každý však, kto svoju základnú povinnosť všetko bedlivo skúmať ignoruje, každý, kto skúmavo nevyužíva svoje cítenie a myslenie, každý takýto človek sa musí stať obeťou nečestnosti, pokrivenosti a zavádzania, skrývajúceho sa všade a vo všetkom okolo nás.
Nemali by sme preto nikdy veriť niečomu len preto, lebo to hovorí nejaká autorita. Trebárs farár, učiteľ, právnik, politik a podobne. Po bedlivom zvážení máme veriť iba tomu a iba v to, s čím sa môžeme plne vnútorne stotožniť.
Naše cítenie a zvažujúce myslenie je teda jediný spôsob, ako môžeme rozpoznať to, čo nie je v poriadku a nenechať sa zviesť a oklamať. Lebo oná zrada a nečestnosť môže mať akúkoľvek tvár a akúkoľvek formu a môže sa za ňou skrývať akákoľvek autorita.
Preto platí: Bdelosť! Bdelosť! Bdelosť!
A táto požiadavka bdelosti platí nie len vo vzťahu k cirkám, k jej predstaviteľom a náukám, ale i vo vzťahu ku všetkým oblastiam každodenného života. Nech už je to zdravotníctvo, podnikateľská sféra, politika a tak ďalej. Všade je to úplne rovnaké. Všade sa nachádzajú i takí, ktorí sa spreneverili princípu všeobecného dobra a sledujú iba svoje vlastné ciele.
Žiaľ, takto dnes vyzerá realita okolo nás a iba my samotní musíme prostredníctvom svojej bdelosti dbať o to, aby sme neutrpeli škodu, alebo aby sme na to doslova tragickým spôsobom nedoplatili. Či už fyzicky, hmotne, alebo duchovne.
Celá debata | RSS tejto debaty