Uvažovanie o živote takom, aký naozaj je…

Podstatou a hlavnou príčinou ľudskej malosti je niečo, o čom by to ľudia nikdy nepredpokladali. Ide napodiv o náš rozum. O naše vlastné rozumové schopnosti, ktoré vo svojom vnútri staviame na najvyššie miesto. Prečo je tomu tak a prečo možno takýchto ľudí považovať za za rozumom obmedzovaných a obmedzených?

Pretože rozum je produktom mozgu, ktorý je hmotný. Hranicami hmotnosti je preto vymedzená a obmedzená všetka jeho chápavosť. No a keďže rozum ako taký je vždy produktom celkom konkrétneho ľudského mozgu, je z tohto dôvodu prirodzeným spôsobom vzťahovačný. Je egoistický a schopný uvažovať jedine v intenciách, viažucich sa k malému, osobnému „ja“. „Ja“ a „mne“ – to je spôsob uvažovania a fungovania rozumu. Aby sme snáď ešte rukolapnejšie pochopili malosť, obmedzenosť a egoistickú vzťahovačnosť všetkého toho, čo je hmotné, čiže i rozumu, uveďme si jeden extrémny príklad:

Vezmime si pud sebazáchovy. Ak sa človek ocitne v nejakej hraničnej situácii, kedy mu ide o život, to hmotné v ňom sa snaží zo všetkých síl a za každých okolností prežiť. Prežiť a uchrániť svoju osobnú existenciu! Existenciu individuálneho, malého „ja“. A to žiaľ neraz i za cenu života, či utrpenia iných uvažujúc: Len nech sa zachránim ja! To hmotné, pudové a rozumové je totiž schopné uvažovať iba takto, čiže čisto egoisticky. Aby teda človek zachránil seba samého je dakedy schopný čohokoľvek.

Z histórie, ale i z bežného života však poznáme aj iné prípady, keď ľudia naopak dokázali pre iných obetovať vlastný život. Ako je to možné? Veď rozum nie je z hľadiska svojej hmotnej podstaty takéhoto niečoho vôbec schopný. Ak však ľudia dokážu jednať takýmto spôsobom, musí v tom byť niečo iného. Niečo vyššieho! Niečo vznešenejšieho a ušľachtilejšieho!

A naozaj aj je! Tým niečím je ľudský duch, prejavujúci sa cítením. Ľudský duch, ktorý nie je hmotný! Náš duch totiž pochádza z úrovní, nachádzajúcich sa vysoko nad hmotou, s ktorými je schopný komunikovať prostredníctvom citu. Náš duch a teda naše cítenie nie je preto vo svojej vnímavosti a chápavosti obmedzené hranicami hmotnosti. Náš duch je prostredníctvom citu spojený s večnosťou a vše obsiahlosťou. S vysokými úrovňami univerza, kde je úplnou samozrejmosťou dávanie, pomáhanie, dobro a spravodlivosť. Kde sa uvažuje iba v intenciách „my“ a „nám“. Kde každý hľadí v prvom rade na prospech celku, na prospech všeobecný. Kde preto vládne len šťastie a mier.

Každý človek, ktorý je otvorený svojmu duchu, čiže svojmu citu a rešpektuje jeho hnutia, každý takýto človek dokáže hľadieť vo svojom hodnotovom zameraní na prospech všeobecný a ak by na to došlo, bol by v kritickej situácii schopný položiť aj svoj vlastný život za iných. V tom spočíva veľkosť ducha! Veľkosť čistého srdca človeka! Takéto niečo rozum nikdy nedokáže!

Je na nás, na slobodnej vôli každého jednotlivca, čo sa rozhodneme vo svojom živote považovať za prvoradé a určujúce. Či svoj rozum, alebo svoj cit. A toto naše rozhodnutie pre jedno, alebo pre druhé potom v istom slova zmysle určí náš budúci osud.

V prípade stotožnenia sa rozumom, ktorý je hmotný, nás postretne osud všetkého hmotného, podliehajúceho nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku.

Ak ale postavíme na prvé miesto svojho ducha, čiže svoj cit, dostane sa nám sily, schopnej prekonať smrť. Lebo duch neumiera! Duch je večný! Umiera a zaniká iba telo a rozum, ktoré sú hmotné a preto sa nemôžu vyhnúť osudu hmoty.

Duch však víťazí nad smrťou a preto aj tí mnohí, ktorí obetovali svoj život za iných, určite v oných prelomových chvíľach podvedome vycítili a vytušili, že hmotná smrť nemá nad nimi vládu. Že oni nemôžu zomrieť, aj keď ich fyzické telo je smrteľné. Aj preto potom boli schopní obetovať vlastný život za iných.

Svoj budúci osud má teda každý z nás vo vlastných rukách. Iba na nás záleží, či sa rozhodneme uprednostňovať hodnoty hmoty a rozumu, alebo naopak hodnoty ducha a citu. Hodnoty ducha a citu, čiže hodnoty veľkosti čistého a dobrého ľudského srdca! Našou odmenou a odplatou nám bude potom presne to, čo sme vo svojom živote uprednostňovali a vo svojom vnútri i v našom vonkajšom jednaní stavali na prvé miesto.

Život, alebo smrť! Smrť hmoty, ale alebo život ducha! Dostane sa nám spravodlivo presne toho, čo sme sami chceli, čo sme považovali za prvoradé a o čo sme v živote usilovali.

Pozrime sa teda sebakriticky na vlastný život, na hodnoty, ktoré uznávame a dobre zvážme, kam smerujeme, čo nás očakáva a aký bude náš budúci osud.