Uvažovanie o živote takom, aký naozaj je…

K jedným z klinčekov do rakvy všeobecného spoločenského úpadku patrí aj náš súčasný vzťah k veciam intímneho charakteru. Intímnosť totiž znamená niečo, čo má byť pre svoju intimitu skryté a nie vystavované na obdiv. Citlivosť pre tieto veci sa nazýva studom. Medzi jeden z najhlbších omylov našej civilizácie však patrí strata studu. A táto strata studu je ešte navyše považovaná za prejav modernosti a pokroku. Prejavuje sa tak, že to, čo kedysi vyvolávalo rumenec na tvárach našich rodičov a prarodičov sa dnes považuje za úplne normálne. Ba čo viac, v dnešnej dobe sa začína pomaly považovať za nenormálneho ten, kto sa nedokáže pozerať na už značne zvrátené veci bez začervenania.

V sobotu dopoludnia býva v slovenskom rozhlase relácia Štúdio svet. Hovorí sa v nej o rôznych zaujímavostiach z rozličných kútov sveta. V mimoriadne negatívnom slova zmysle ma tam zaujala reportáž z Veľkej Británie. Hovorilo sa v nej o veľmi úspešnej knihe, ktorá sa momentálne vypredáva neuveriteľným tempom v počte jeden kus za sekundu. A toto tempo vraj nijako nepoľavuje. Ba naopak!

O akú knihu ide? Čo môže byť v dnešnej dobe tak mimoriadne úspešného? Možno už začínate tušiť. Áno, ide o telesnosť. Kniha je napísaná ženskou autorkou a je poňatá ako román pre ženy. Preto ju aj kupujú a čítajú prevažne ženy. Hovorí sa v nej o vzťahu veľmi bohatého muža k študentke a to, čo je na knihe najatraktívnejšie sú rôzne, dopodrobna opisované sexuálne praktiky. Z tohto dôvodu sa mnohé ženy ani neodvažujú knihu čítať na verejnosti, trebárs vo verejných dopravných prostriedkoch, hoci nájdu sa samozrejme aj „odvážne“. Kniha je napísaná tak kontroverzným štýlom, že dokonca i muži, ktorí sú už naozaj zvyknutí zniesť čokoľvek, k nej zaujímajú dosť rozpačitý postoj.

Hollywood medzi tým kúpil od autorky autorské práva približne za 5 miliónov dolárov a natočil film, ktorý je už v distribúcii. Toľko stručný opis reportáže, vysielanej vo verejnoprávnom slovenskom rozhlase, ktorá mala poslucháčov pravdepodobne zaujať svojou šteklivosťou.

Čo vy na to priatelia? Aký máte na vec názor? Je podľa vás normálne a žiaduce vydávať podobné knihy a zverejňovať takéto reportáže vo verejnoprávnych médiách?

Môj osobný názor je nasledovný: Táto rozhlasová reportáž je dokonalým obrazom súčasnej zvrhlej a zvrátenej doby! Doby, v ktorej sa veci spojené s ľudskou telesnosťou až agresívne nehanebným spôsobom stavajú do popredia. Počnúc módou, cez časopisy, knihy, divadelné hry, filmy, internet až po rôzne prezentácie tých najzvrhlejších a najzvrátenejších praktík.

To čo sa deje v oblasti vyzdvihovania ľudskej telesnosti nie je normálne. Je to abnormálne, i keď keď je všeobecnou snahou prezentovať to ako pokrok. Ako úplnú otvorenosť a postupné, zdravé odstraňovanie akejkoľvek prudérie. Veď to, o čom sa v minulosti naši „zaostalí“ predkovia neodvažovali ani hovoriť, o tom sa dnes hovorí úplne otvorene, ba úplne otvorene sa to ukazuje trebárs vo filme, na internete a podobne. A to je predsa pokrok! Pokrok, spočívajúci v úplnom odkrytí a odhalení všetkých tabuizovaných tém.

Je to ale naozaj pokrok? Je pokrokom, že veci intímneho, ba toho najintímnejšieho charakteru, ktoré majú práve pre svoju intimitu zostať skryté, sa odhaľujú pohľadom všetkých? Je pokrokom, že ľudská civilizácia stráca stud? Že stráca stud, ktorého úlohou je chrániť pred upadnutím do zmyselnosti a nečistoty, nehodnej človeka? Je nenormálny ten, komu vystúpi na tvári rumenec studu pri otvorených zmienkach o ľudskej intimite, alebo je naopak nenormálny ten, kto sa ani len trochu nezahanbí pri sledovaní tých najväčších zvráteností? Čo je normálne a čo nenormálne?

Ľudstvo sa v sebe všemožne snaží udusiť cítenie studu, ako niečo, čo už v živote moderného človeka nemá nijaké miesto. Hranica studu je modernou dobou posúvaná čoraz nižšie a je snahou túto hranicu odstrániť úplne. Odstrániť podobne, ako sme odstránili hranice medzi štátmi v Európskej únii. Až potom nastane sloboda! Skutočná sloboda, v ktorej si budeme môcť i v oblasti ľudskej intimity robiť čo len chceme. Voľne a slobodne! Bez hraníc! Bez tiesnenia spiatočníckym studom! Už sa nebudeme červenať! Budeme otvorení úplne všetkému a všetko nám bude dovolené. Dovolené bez studu a najmenších výčitiek svedomia.

Toto je cesta, ktorou sa ľudstvo rozhodlo kráčať, avšak je to cesta do záhuby. Cesta úpadku totožná s rozkladom elementárnej ľudskosti a ľudskej dôstojnosti. Prečo? Lebo jedným zo Zákonov tohto univerza je Zákon tiaže, v účinkoch ktorého všetko ľahké stúpa nahor a všetko ťažké klesá nadol. A to nie len na fyzickej úrovni, ale aj na úrovni duševnej.

Čo je teda na duševnej úrovni ľahké a preto to môže stúpať? To čo je čisté a ušľachtilé. A čo je v duševnej rovine ťažké a preto to musí klesať? To, čo je temné a nízke. Deju stúpania nahor sa hovorí vzostup a deju klesania nadol sa hovorí pád. Pád, alebo úpadok!

Vesmírnemu Zákonu tiaže podlieha všetko, čo sa nachádza na tejto zemi. Podlieha mu svet fyzikálny, ale aj svet duševný. Z poznania účinku tohto jednoduchého Zákona celkom logicky vyplýva, že iba to, čo je čisté a ušľachtilé môže kráčať cestou vzostupu. Naopak to, čo je temné a nízke musí kráčať cestou k úpadku.

A teraz zásadná otázka: Kam kráča toto ľudstvo? Nahor k vzostupu, alebo nadol k úpadku? Spejeme k šťastiu, spokojnosti, mieru a harmónii, alebo je náš život naplnený nespokojnosťou, stresom, zlými vzťahmi či strachom o prežitie?

Kto by mal predsa len pochybnosti o tom, kam to vlastne spejeme, nech sa pozrie do dennej tlače, alebo si vypočuje správy. Najčastejšie skloňovanými slovami v nich sú slová kríza a recesia. Recesia, čo v preklade znamená úpadok.

Zákon tiaže, zakotvený v chode univerza nás teda s chladnou dôslednosťou tlačí presne tým smerom, ktorý sme si vybrali. Tlačí nás k úpadku!

No a knihy podobného charakteru, ako bola tá, spomínaná na začiatku, sú strojcami tohto úpadku. Sú klincami do rakvy ľudstva. Sú niečím, čo znečisťuje a špiní vnútorný život ľudí a tým zaťažuje zem a strháva ju k úpadku. No a žiaľ, podobnej nečistoty je všade okolo nás obrovské množstvo a práve pre to je dôvod, prečo to s nami ide tak prudko nadol. Nadol až na samé dno, kde nás čaká skaza.

Vyhnúť sa úplnej skaze, kam smerujeme je podľa Zákona tiaže možné iba príklonom k tomu, čo povznáša. Čo povznáša k čistote a ušľachtilosti. Jedine tadiaľto vedie cesta k vzostupu. Nie je jedno, na čo sa pozeráme, čo cítime, ako cítime, ako myslíme a čo hovoríme. Ak sa v tom totiž zachvieva čistota a ušľachtilosť, stávame sa tým strojcami lepšej budúcnosti ľudstva i svojej vlastnej.

Ak je to ale plné nízkosti a nečistoty, stávame sa strojcami a tvorcami úpadku, smerujúceho ku skaze. K zničeniu ľudstva i nás samotných, lebo podľa vesmírneho Zákona tiaže nič iného nie je vôbec možné.