Uvažovanie o živote takom, aký naozaj je…

Ak sa človek niekde chystá, trebárs do cudziny, snaží sa o to, aby mal aspoň čiastočný o tom, čo ho tam čaká. Aby vedel aká je tam klíma, aká je tam mena, čo užitočného a potrebného si má so sebou vziať a podobne. No a rozumný a prezieravý človek by mal obdobne pristupovať aj ku svojej smrti a vynasnažiť sa aspoň do určitej miery zodpovedajúcim spôsobom pripraviť na to, čo ho tam čaká. A keďže každého z nás to skôr alebo neskôr čaká, nikomu nemôže byť na škodu aspoň veľmi stručný prehľad toho, čo sa nachádza za hranicou smrti.

Popíšme si teda jednotlivé úrovne stvorenia, aby sme správne pochopili, čo sa s nami udeje po pozemskej smrti a kam budú smerovať naše kroky.

Človek pochádza z duchovnej ríše. V nej, ako nevedomý duchovný zárodok prejavil túžbu po seba uvedomení. Aby mohol sebauvedomenie nadobudnúť, musel zostúpiť do školy života, ktorou je hmotnosť.

Hmotnosť delíme na jemnú a hrubú. Hrubá hmotnosť je tá naša pozemská a viditeľná. Jemná hmotnosť je zase tá, do ktorej odchádzajú ľudské duše po pozemskej smrti a je nášmu hmotnému zraku neviditeľná.

Jemná hmotnosť má mnoho úrovní, počnúc tou najhrubšou, ktorá sa nachádza veľmi blízko hrubej hmotnosti a končiac tou najjemnejšou, ktorá sa nachádza už v blízkosti duchovnej ríše.

Ak človek pozemsky zomrie, odchádza do jemnej hmotnosti a to do úrovne, ktorá presne zodpovedá jeho vnútornej zrelosti. Odtiaľ sa potom, po nejakom čase, opätovne zrodí do pozemského tela, čiže do hrubej hmoty, za účelom získavania ďalších skúseností a prežití, na základe ktorých čoraz viacej duchovne rastie.

Stálym duchovným rastom sa tak postupne prepracováva do vyšších úrovní jemnej hmotnosti až nakoniec dozrie natoľko, že sa po svojej pozemskej smrti už viac nepotrebuje zrodiť v hrubej hmotnosti, ale svoj vývoj dokončí v najjemnejších úrovniach jemnohmotnosti, odkiaľ napokon vstúpi do duchovnej ríše, ako plne zrelá a sebavedomá bytosť.

Duchovná ríša je teda rajom, z ktorého sme kedysi vyšli ako nevedomé duchovné zárodky a do ktorého by sme sa raz, po ukončení nášho vývoja v hmotnosti mali vrátiť, ako plne sebavedomé bytosti.

K lepšiemu pochopeniu si to môžeme pripodobniť ku škole, v ktorej žiak chodí do prvého ročníka, kde zbiera rôzne vedomosti a skúsenosti. Prvý ročník je našim prvým životom v hmotnosti. Potom prídu prázdniny a žiak odchádza zo školy. To je možné pripodobniť pozemskej smrti a odchodu do jemnohmotnosti.

Potom ale príde opäť september a žiak vstupuje do druhého ročníka, čiže zase sa vtelí na zem. A zase prídu prázdniny a tak ďalej a tak ďalej.

Takto to pokračuje až na strednú školu, na ktorej sa študenti postupne približujú k záveru svojho štúdia: k maturite, čiže k skúške dospelosti. Po úspešnom zvládnutí maturity opúšťajú brány školy a vstupujú do života.

To v našom prípade znamená, že opustia školu života, ktorou je hmotnosť a vstúpia do duchovnej ríše, kde pre nich začína skutočný, plne vedomý život sám.

Čo napríklad znamená neustále sa zväčšujúci počet ľudí na našej planéte? Je znamením toho, že sa vo stvorení schyľuje k spomínanej, veľkej maturitnej skúške. Účelom života všetkých týchto ľudí v hmotnosti má byť dohnanie zameškaného a nazbieranie takého množstva poznatkov a skúseností, ktoré im umožnia úspešne absolvovať skúšku dospelosti. Onou skúškou však nie je nič iného, ako v Biblii avizovaný, posledný súd.

Veľkou otázkou zostáva, koľko ľudí si je vôbec vedomých týchto skutočností a pre koľkých z nich je ono duchovné dozrievanie a duchovný rast naozaj prvoradým?

Čo sa však stane zo zlými a lenivými „študentami“, ktorí v hmotnosti zabudli na svoju povinnosť duchovne napredovať, takže veľkú maturitnú skúšku nezvládnu?

Treba vedieť, že účelom hmotnosti je poskytnutie priestoru pre vývoj ľudských duchov. Ak stvorenie dospeje k poslednému súdu, v ktorom budú od seba oddelení duchovne zrelí od nezrelých znamená to, že hmotnosť ako taká splnila svoj účel, takže postupne začne nastávať jej rozklad. No a práve tento rozklad sa stane osudom všetkých tých, ktorí sa z hmotnosti nestihli včas odpútať, pretože boli duchovne leniví a pretože im snaženia iba čisto hmotného druhu úplne oslepili zrak a zabrali všetok čas, ktorý takýmto spôsobom premárnili.

V tisícročnom bolestivom rozklade hmoty bude postupne zničené ich dovtedy nadobudnuté ja. Ich meno bude vymazané z knihy života a na samom konci tohto bolestného procesu zostane už iba nevedomý duchovný zárodok, ktorý sa na základe zákona tiaže a rovnorodosti vznesie naspäť do duchovnej ríše, odkiaľ ako nevedomý kedysi dávno vyšiel.

Až sa napokon hmotnosť znovu rozloží a po miliónoch rokoch opäť obnoví, bude to znamenať znovu otvorenie školy života pre tie duchovné zárodky, ktoré zatúžia po vlastnom seba uvedomení a po večnom, vedomom bytí. A všetko sa bude znovu opakovať.