Uvažovanie o živote takom, aký naozaj je…

Vševedúcnosť Stvoriteľa sa vôbec neprejavuje tak, ako si to ľudia predstavujú. Vnímanie človeka ako tvora je totiž značne obmedzené a touto obmedzenosťou ľudského vnímania je nevyhnutne poznačená i jeho snaha o chápanie vševedúcnosti Najvyššieho. To znamená, že skutočná realita je omnoho vyššia a vznešenejšia, než si to vôbec dokážeme predstaviť. Lebo rozdiel medzi nami ako ľuďmi a Stvoriteľom ako Tvorcom je nesmierny.

No a z tohto obrovského rozdielu vyplýva i naša neschopnosť chápania niečoho takého, ako je vševedúcnosť, ktorú sme schopní vtesnať len do hraníc našej vlastnej chápavosti. A tie hranice sú v porovnaní so skutočnosťou nesmierne úzke a ohraničené.

Vševedúcnosť si totiž predstavujeme asi tak, že Tvorca má schopnosť poznať i tie najtajnejšie ľudské myšlienky. Že je jednoducho schopný poznať celkom osobným spôsobom vnútro každého človeka a nahliadať doň. Že je v tomto smere vševedúcim, vševidiacim a poznajúcim i to najtajnejšie ľudské myslenie.

Avšak vševedúcnosť Najvyššieho je omnoho, omnoho väčšia! Je omnoho ďalekosiahlejšia a súvisí s prozreteľnosťou. S prozreteľným sformovaním chodu univerza takým spôsobom, že dokonalé Božie Zákony do neho vložené prinášajú každému človeku presne také dôsledky, aké si spôsobom svojho, hoci i toho najtajnejšieho a najskrytejšieho myslenia zaslúži.

Túto vševedúcu a prozreteľnú spravodlivosť naplňuje dokonalý Zákon spätného účinku, ktorý každému z nás vráti presne to, čo myslel, cítil a čím sa vnútorne zaoberal. Nech už to bolo dobré, alebo zlé. Čo kto do stvorenia zasial, to musí napokon aj zožať! Stvoriteľ preto nepotrebuje vôbec poznať najvnútornejšie cítenie a myslenie ľudí, pretože ľudia samotní sa v rámci jeho dokonalých Zákonov práve prostredníctvom svojho cítenia a myslenia odmeňujú alebo trestajú. Ak totiž uvažujú a cítia iba čestne, dobre, spravodlivo a ušľachtilo, obdržia zaslúženú odmenu v podobe dobra, mieru a šťastia.

Ak ale uvažujú a cítia nečestne, nedobre, nespravodlivo a neušľachtilo, obdržia zaslúžený trest v podobe zla, nešťastia a utrpenia.

Chápeme teda v čom spočíva prozreteľnosť a vševedúcnosť? V prozreteľnom a vševedúcom sformovaní práve takých univerzálnych Zákonov, v ktorých bola už dopredu predznamenaná dokonalá Spravodlivosť v tom, že sa človek sám odmeňuje a tresce. Naše konkrétne myslenie a cítenie nepotrebuje Stvoriteľ preto vôbec poznať, pretože jeho dokonalým Zákonom neunikne ani len to najtajnejšie skryté vnútorné citové, či myšlienkové hnutie.

Nech preto človek myslí a cíti akokoľvek chce, všetko to už bolo dopredu predvídané tak, že absolútne nič z toho nemôže uniknúť účinkom dokonalej Spravodlivosti Božej.

Sú to teda dokonalé Zákony Božie, v ktorých je zahrnutá vševedúcnosť a prozreteľnosť Najvyššieho. Veľkosť jeho prozreteľnosti a vševedúcnosti teda spočíva v tom, že už dopredu predvídal absolútne všetky myšlienky a city, ako i všetko chovanie každého jednotlivého človeka, pričom absolútne nič z tohto nemôže uniknúť jeho Spravodlivosti. Spravodlivosti Božej, ktorá tu bola od vekov a dávno pred tým, než vôbec vznikol človeka a ktorá je vševedúco a prozreteľne sformovaná tak, že v jej účinkoch sa musí každý z nás sám spravodlivo odmeňovať, alebo trestať.

V tomto spočíva veľkosť Božia, presahujúca akékoľvek ľudské chápanie. Spočíva v tom, že Stvoriteľ už dopredu všetko vedel a to dokonca aj v zohľadnení slobodnej vôle človeka. Lebo Najvyšší poznal ľudský druh ešte skôr, než vznikol a než prvý človek vôbec sformoval svoj prvý cit, myšlienku a čin. A tie dokázal Stvoriteľ už vopred zahrnúť svojim vševedúcim a prozreteľným spôsobom do absolútne dokonalým spôsobom spravodlivých účinkov pôsobenia svojich Zákonov.