Uvažovanie o živote takom, aký naozaj je…

Ľudia sa nestarajú o zákony univerza, ale riadia sa podľa svojich vlastných pravidiel. Toho dôsledkom však nemôže byť nič iného, ako niečo scestné. Niečo úplne mimo reality. A je smutné, že práve takýmto spôsobom je mimo od skutočnej reality i v súčasnosti tak veľmi preferovaná emancipácia.

Je tomu tak z toho dôvodu, že jej dnešné ponímanie nerešpektuje jeden z dôležitých univerzálnych Zákonov, a síce Zákon doplnenia celku.

Tento Zákon funguje na princípe príťažlivosti dvoch protikladných častí, spájajúcich sa za účelom vytvorenia jedného, harmonicky fungujúceho celku.

Vezmime si konkrétny príklad, a síce deň a noc. Ide o dva protiklady, ktoré tvoria vo vzájomnom spojení harmonický dvadsaťštyrihodinový cyklus. V ňom je opäť harmonickým spôsobom vymedzený čas aktivity a odpočinku. Ďalšími príkladmi je trebárs teplo a zima, príliv a odliv, nádych a výdych a podobne. Tento jednoduchý princíp harmonického spolupôsobenia dvoch protikladných prvkov môžeme vidieť naozaj všade okolo nás.

No a do tejto kategórie patrí i vzájomný vzťah muža a ženy. Muž a žena predstavujú totiž dva protipóly, dva úplne rozdielne svety. Muž túži po žene a žena po mužovi, aby spoločne vytvorili celok a s ním spojené prežívanie stavu harmónie.

Čo je ale potrebné, aby takýto harmonický celok medzi mužom a ženou mohol vzniknúť a mohol sa aj trvalo udržať?

Základným predpokladom je, aby muž zostal mužom a žena ženou. Aby každý z nich bol plným spôsobom tým, čím byť má a aby práve takýmto spôsobom jednal. Ich úlohy a pôsobenie sa nesmú miešať, pretože potom vzniká čosi neharmonické a nesprávne, čo sa nie je schopné dlhodobo udržať.

Ako má teda vyzerať ideál správnej ženy a ideál správneho muža? Ideál nie z hľadiska ľudských predstáv, ale z hľadiska vyšších Zákonitostí tohto univerza, ktoré v sebe skrývajú vysoký morálny a etický rozmer?

Poďme teda najprv k žene. Každému bude na prvý pohľad jasné, že žena je bytosť jemnejšieho a krehkejšieho charakteru. Tejto prirodzenej jemnosti ženy má zodpovedať aj jej profesijné uplatnenie v spoločnosti. Žena má predovšetkým pomáhať, ochraňovať a dopĺňať. Jej aktivity by sa mali vyznačovať porozumením a láskavosťou.

Doménou a prioritou každej ženy by malo byť vytvorenie harmonického domova. Harmonického domova ako oázy a opory pre muža a deti.

No a korunou ženy by malo byť dbanie o čistotu a ušľachtilosť vlastného vnútorného života. A táto čistota a ušľachtilosť jej citov a myšlienok by sa mala reálne premietnuť do hierarchie jej hodnotového systému. Mala by sa premietnuť do hodnôt, ktoré uznáva, do priorít, o ktoré usiluje, do výchovy detí, do jej vzťahu k mužovi, i trebárs do jej odievania. Jednoducho úplne do všetkého.

Muž by sa mal vyznačovať predovšetkým aktívnym pôsobením, budovaním a formovaním. Ak je doménou ženy domáci krb, doménou muža má byť aktívne vonkajšie pôsobenie. Avšak toto pôsobenie má byť úplne iného druhu, než je tomu dnes. Muž, inšpirovaný ušľachtilosťou ženy má budovať a pretvárať svet v duchu cti a spravodlivosti. Má byť v istom zmysle rytierom, ktorý bojuje vo vonkajšom svete za ušľachtilé ideály a privádza ich k praktickému životu.

Toľko teda k ideálu muža a ženy, z hľadiska vyšších Zákonitostí. A teraz si už naozaj môžeme otvorene ubjasniť, v čom spočíva súčasné pokrivené a pomýlené vnímanie emancipácie. Jej scestnosť je v tom, že za základ všetkého sa zobralo pôsobenie mužsky aktívneho druhu. Emancipácia je teda chápaná tak, že ženy sa majú v aktívnom druhu pôsobenia vyrovnať mužom. Majú podávať rovnaké výkony a dosahovať rovnaké výsledky.

Emancipovaná žena je teda taká, ktorá sa snaží vyrovnať mužovi. A tak sa mnohé súčasné moderné ženy vydali tuto cestou a začali prenikať i do takých povolaní, ktoré boli dovtedy vždy iba doménou mužov. Za jeden z vonkajších symbolov ich pomužštenia je možné považovať nosenie nohavíc, ktoré do dôb súčasnej modernej emancipácie bolo u žien nemysliteľné.

Načo sú však ženám všetky ich emancipačné úspechy a spoločenské ocenenia, ak sa tým spreneverujú svojej najvnútornejšej podstate? Ak síce dosahujú také isté úspechy a také isté výkony ako muži, či dokonca ich neraz predbehnú, ak pritom prestávajú byť ženami? Môžu sa vari ženy naozaj beztrestne spreneverovať svojmu predurčeniu a životnému poslaniu, ktoré ako ženské bytosti majú?

Život nám ukazuje, že takéto niečo nie je žiaľ možné bez ujmy. Uveďme si jeden z mnohých príkladov: keď sa ženy vo svojej kariére a vo svojej práci snažia vyrovnať mužom, musí to mať určitý väčší a lebo menší vplyv na ich prioritnú úlohu, ktorou je vytváranie harmonického domova. Moderná a emancipovaná žena na to jednoducho mnohokrát nemá čas a nestíha to. A tak, ak žije žije v partnerskom zväzku, snaží sa to suplovať jej muž. Avšak takýmto spôsobom dochádza k tomu, že žena už nie je v pravom slova zmysle ženou a ani muž v pravom zmysle mužom. Obaja stoja v určitej miere mimo vlastného predurčenia a z tohto dôvodu nie sú schopní vytvoriť skutočnú harmóniu. Žena totiž prestáva byť ženou a muž mužom. A táto skutočnosť, samozrejme ruka v ruke s inými faktormi prispieva tiež významným spôsobom i k súčasnej rozvodovosti.

Dnešné ponímanie emancipácie je v skutočnosti ponižovaním ženského sveta, pretože to mužsky aktívne sa stavia za vzor, čím je nepriamo povedané, že ženský druh pôsobenia je je menejcenný a emancipovať sa pre ženy znamená vyrovnať sa mužom.

Skutočná a pravá emancipácia však spočíva v niečom úplne inom! Spočíva v rovnoprávnosti osobnosti muža a ženy so všetkými ich rozdielnosťami a špecifikami, pretože oba druhy pôsobenia sú pre vytvorenie harmónie potrebné rovnakým spôsobom. Takto nám to totiž diktuje veľký vesmírny Zákon doplnenia celku.

Ako sa teda nedá iba stále nadychovať, ale musí existovať rovnováha medzi výdychom a nádychom, ako nemôžeme byť iba stále aktívnymi bez toho, že by sme to nekompenzovali pasivitou a odpočinkom, rovnako musí byť muž mužom a žena ženou, aby mohlo vzniknúť niečo harmonické.

A presne v tomto duchu je preto potrebné chápať i to, čo nazývame emancipáciou. Emancipácia má spočívať v absolútnej rovnoprávnosti medzi mužským, aktívnym druhom pôsobenia a medzi ženským, subtílnym a jemným pôsobením. Oba sú rovnako potrebné a rovnako dôležité. Ani jeden preto nie je možné uprednostňovať a stavať do popredia, pretože inak to musí nevyhnutne priniesť disharmóniu a škodu.

Zatiaľ však žiaľ žijeme v dobe, v ktorej je chápanie emancipácie úplne pomýlené. Pokým si však spoločnosť uvedomí svoj omyl a zjedná v ňom nápravu, dovtedy každý, či už muž alebo žena, ktorí o týchto veciach vedia, nech sa snažia žiť svoj osobný život v čo najmaximálnejšej možnej miere v súlade s vesmírnym Zákonom doplnenia celku a teda v súlade so svojou najvnútornejšou mužskou alebo ženskou podstatou. Jedine takýmto spôsobom sa totiž môžu stať schopnými vytvárať harmonické vzťahy a byť šťastnými. Tým sa zároveň stanú akýmisi priekopníkmi nového poňatia emancipácie, opierajúceho sa o poznanie vyšších Zákonitostí univerza, ktoré ľudia jednoducho musia zapracovať do svojho zákonodarstva ak chcú, aby sa im darilo a voči ktorým sa nemôžu stavať tak ignorantským spôsobom, ako je tomu dnes bez toho, že by im to nespôsobilo škodu.