Takmer každému z nás sa párkrát za život prihodilo, že mal nejakú predtuchu, ktorá sa vzápätí vyplnila. Alebo si položil otázku, na ktorú síce racionálne nebolo ako odpovedať, ale on napriek tomu odpoveď jednoducho vedel.
Človeku sa tu a tam poodkryje rúška a nechá mu nahliadnuť do neznáma. Do rovín, ktoré sú síce neoddeliteľnou súčasťou našich životov, ale my ich svojimi piatimi zmyslami za normálnych okolností nedokážeme postrehnúť. Ba ani vedci ich nevedia zmerať svojimi najmodernejšími prístrojmi.
A pritom niekedy stačí celkom málo, len zastaviť beh svojich myšlienok, sústrediť sa na bytosť, ktorej chceme nejakým spôsobom pomôcť a odpoveď na otázku sa objaví sama od seba. Nemožno o nej nejako dlho špekulovať. Je možné len veriť či neveriť. Jednoducho uchopiť ten prvý obraz. Všetko s vedomím toho, že sa nám možno podarí pomôcť, ale že za žiadnych okolností nesmieme ublížiť.
Aby som nehovorila len všeobecne, ponúkam kratučký príbeh dvoch ľudí. Hovorme im Pavol a Jana.
Počas posledných niekoľkých mesiacov mala Jana obrovské problémy s obličkovými kameňmi a niekoľkokrát sa s nimi Pavlovi zverila. Opakovali sa koliky, až došlo na drvenie rázovou vlnou. To bolo vykonané dvakrát s určitým časovým odstupom a úspech bolo len čiastočný. Po druhom drvení bol na tri mesiace zavedený stent (dosť rozmerný kovový predmet), aby sa zabránilo ďalším kolikám. Kto niečo podobné nezažil, asi len ťažko dokáže pochopiť, koľko bolesti a obmedzenia to všetko so sebou Jane prinášalo. Potom bol stent vyňatý s tým, že pravdepodobne nie je všetkému koniec a že bude zrejme časom potrebné pristúpiť k ďalšiemu drveniu. Jane sa náramne uľavilo, cítila sa ako znovuzrodená, ale v duchu ju trápila vidina, že všetko bude musieť podstúpiť znova. Na druhej strane však dúfala, že zvyšok kameňov, ktorý zostal vo vnútri, dokáže odísť prirodzenou cestou.
Pavol chcel Jane pomôcť a tak sa rozhodol skúsiť hľadať odpoveď vo sférach medzi nebom a zemou. Upokojil svoju myseľ, snažil sa sústrediť a náhle sa pred jeho vnútorným zrakom mihol obraz, skôr predstava. Na krátky okamih zazrel veľkú guľu, asi ako keď je na oblohe Mesiac v splne. Z neho sa oddelila o niečo menšia guľa, zhruba tretinová a odplávala preč. Obraz zmizol a Pavla zaliala vlna poznania, že išlo o karmickú záležitosť, ktorá bola naplnená a teraz od Jany odchádza.
Jana má viac možností. Buď môže Pavlovo videnie prijať a veriť mu. Alebo ho odmietnuť s tým, že je to nezmysel, pretože takéto veci neexistujú a Pavol je blázon. Alebo že si to vymyslel len preto, aby ju upokojil.
Keby bolo na mne, tak by som Pavlovi verila. Možno išlo o natoľko dôležitú vec, že sa mu kvôli nej na vzácny okamih poodhalila opona, skrývajúca naše osudy. Ale keby to tak nebolo a išlo o obyčajnú náhodu, tak veta „ver a tvoja viera ťa uzdraví“ nie je obyčajnou frázou, ale silným psychickým pomocníkom.