Pri mimovoľnom pohľade nadol dostal strach. Nemal totiž ani poňatia o tom, že je už tak vysoko. Jeho koníčkom bolo horolezectvo a mal toho už pomerne dosť za sebou. Ale ešte nikdy doteraz nevystúpil až do takej výšky. Uvedomoval si, že dostať sa dolu bude náročné. Náročnejšie ako samotný výstup. Avšak akoby sa v ňom náhle niečo vzoprelo proti všetkej logike a on sa len vzdorne štveral stále vyššie.
Dnes mal akési zvláštne a výnimočné tušenie. Tušenie, že získa odpovede na to, čo ho tak trápilo. Že získa odpovede na všetky svoje otázky. A to bolo tým, čo ho poháňalo nahor. Preto liezol a liezol dúfajúc, že už konečne pochopí a prehliadne. Hnala ho túžba po získaní odpovedí, ktoré akoby na neho čakali tam hore, vo výšinách.
Z vrcholov kopcov a skál, ktoré doteraz zdolal bol totiž vždy úplne iný pohľad na svet. Všetko, čo ho zväčša ťažilo zostalo dolu a mnohé veci sa mu tu hore javili úplne inak. Akoby z určitého nadhľadu. A ten nadhľad nebol len čisto fyzický, ale i vnútorný. Akoby sa v ňom vnútorne rozsvietilo a on začínal začal tušiť, vidieť a chápať. Možno práve preto, že bol bližšie k nebesám.
Áno, na horách už mnohé pochopil, mnohé sa mu ujasnilo a do podstaty mnohého vnikol. A potom, keď zišiel dolu, bol schopný žiť svoj život s nadhľadom.
Pomáhalo mu to. Dokonca veľmi mu to pomáhalo. Mnohé z toho, čo ľuďom z nížin spôsobovalo ťažkosti dokázal riešiť s obdivuhodnou ľahkosťou. A to celkom určite práve kvôli harmónii a vnútornému nadhľadu, ktoré získal na horách.
Ale aj napriek tomu stále ešte zostávalo veľa toho, čo nemal vyriešené a s čím ešte nebol vysporiadaný. A to ho znovu a znovu hnalo do hôr.
A tak tomu bolo aj dnes. Urputne a tvrdošijne liezol nahor v akomsi zvláštnom tušení, že práve dnes pochopí čosi nesmierne zásadného. Čosi podstatného, kľúčového a rozhodujúceho.
Zdalo sa mu, akoby každým metrom, ktorým sa stále namáhavejšie dostával vyššie, bol čoraz bližšie k nejakému veľkému poznaniu.
Prsty ho už boli a svaly mu začali pomaly tuhnúť. Celým telom mu prechádzalo mrazenie z toho, aká obrovská hĺbka je už pod ním. A on nemal žiadne istenie. Preto nesmel urobiť nijakú chybu.
Pozorne sa sústreďoval na každý svoj pohyb, na každý výčnelok, o ktorý sa hodlal zachytiť, na každé prenesenie ťažiska. Nervy mal napnuté na prasknutie a sily mu pomaly začínali dochádzať. Už by sa bol dávno vrátil dolu, keby nebolo toho prenikavého tušenia. Prenikavého tušenia, že to bude práve dnes! Že práve dnes, tam kdesi vysoko nájde odpoveď na niečo zásadného.
A vtedy sa to stalo! Reflexívne zareagoval okamžite, ale nie dostatočne rýchlo. Ešte jeden bleskurýchly, ale žiaľ neúspešný pokus o zachytenie. A už padal.
Vír studeného, sviežeho a tak dôverne známeho horského vzduchu sa mu oprel do tváre. Zem, z ktorej sa až sem hore dostal s takou námahou a s takým úsilím sa začala neuveriteľne rýchlo približovať. Beznádejne sa rútil nadol voľným pádom. A náhle to prišlo…
Zrazu, v zlomku sekundy prehliadol celý svoj život. Celé svoje bytie v jeho šírke a hĺbke. Zrazu prehliadol vlastnú minulosť, prítomnosť i budúcnosť a pochopil skutočný zmysel svojho života. Zrazu poznával odpovede na všetky svoje otázky. Už chápal prečo a načo. Už chápal odkiaľ a kam. Bolo to ako osvietenie, ako náhle a oslepujúce svetlo, ktoré rozžiarilo jeho dušu. Pochopil, že našiel čo hľadal. A oslepujúci jas tohto poznania bol práve tým, čo dnes podvedome očakával a kvôli čomu vyliezol po prvý krát až do takej výšky. Už vedel, chápal a mal vo všetkom tak jasno. Tak neuveriteľne jasno.
V zlomku sekundy pred dopadom na dno rokliny si ešte uvedomil, aká veľká škoda spočíva v tom, že sa nebude môcť podeliť s inými o závratnú veľkoleposť svojho nového poznania.
Tupý úder čohosi ťažkého vyplašil mladého orla, ktorý sa v prudkom lete do výšin rozplynul v jase žiariaceho slnka.