Zlo, ako nesprávny a falošný princíp neexistuje vo vyšších sférach stvorenia. Jestvuje iba v jeho hmotnej časti a je dôsledkom pádu Lucifera.
Z večnej božskej ríše, kde v blízkosti Božej nie je možné nič iného, ako bezvýhradné zachvievanie sa podľa Jeho Vôle, z tejto ríše bol do hmotnosti poslaný Lucifer, ako jeden z archanjelov, ktorý mal pomáhať a podporovať ľudí v ich duchovnom dozrievaní.
V hmotnosti, to znamená v nesmiernej vzdialenosti od Stvoriteľa a od tlaku jeho bezprostredného vyžarovania je možný vznik slobodnej vôle, čiže možnosti slobodného rozhodovania, ktorú majú ľudskí duchovia.
Keď Lucifer zostúpil do hmotnosti, získal túto slobodnú vôľu tiež. Z počiatku si svoju úlohu plnil správne a podporoval ľudí, nachádzajúcich sa v hmotnom svete v ich duchovnom raste. Vnímal pri tom, aký nesmierny vplyv majú na nich jeho vnuknutia. Ľudia im s dôverou načúvali a nechali sa nimi viesť. Lucifer videl, že v hmotnosti, ďaleko od Stvoriteľa, je doslova pánom všetkého, na základe čoho v ňom vznikla určitá ješitnosť. Začal sa cítiť, ako boh.
Tým však došlo k jeho zakaleniu a toto zakalenie mu zamedzilo voľný prístup do nádhery božskej ríše, kam mal dovtedy cestu vždy otvorenú. Zrazu narazil na neprekonateľnú hradbu a namiesto toho, aby hľadal príčinu v sebe a vo svojej vlastnej ješitnosti, namiesto toho, aby túto ješitnosť odstránil a zbavil sa jej, vzkypel zlosťou a zlobou.
Od tej chvíle sa stal nepriateľom Stvoriteľa. Ako akt svojej pomsty začal v hmotnosti uplatňovať namiesto pomáhajúcej lásky princíp pokušenia a zvádzania na zlé. Namiesto ku Svetlu začal ľudí smerovať k záhube, večnému zatrateniu a zničeniu. Odtiaľto teda pramení zdroj všetkého zla, ktorému ľudstvo podľahlo, hoci nemuselo, keby viac načúvalo hlasu svojho svedomia.
Jedným z najväčších a najzákernejších úkladov Lucifera bolo nastraženie pokušenia poznávania. O neschopnosti ľudí odolať tomuto pokušeniu sa píše v úvode Biblie.
Pokušenie poznávania! Jedenie zo zakázaného stromu poznania, čoho dôsledkom bolo všetko zlo, ktoré na ľudí prišlo. O čom nám vlastne hovorí jeden z najznámejších biblických príbehov?
Hovorí o tom, že v stopách našej dychtivosti po poznaní kráča zlo. Chce nás upozorniť na to, že ak sa oddáme rozumovej zložke vlastnej osobnosti, a staneme sa služobníkmi rozumu, ktorý je nástrojom poznania a poznávania, bude to pre nás znamenať cestu do nešťastia.
Skrytý význam biblického príbehu o Adamovi a Eve teda hovorí o nešťastí, ktoré ľuďom prinieslo povýšenie rozumu ako nástroja poznania na najvyššie miesto našej osobnosti. Lebo práve z tohto povýšenia rozumu na miesto, ktoré mu nepatrí pramení všetko zlo na tejto zemi.
Na prvom mieste našej osobnosti a na piedestáli nášho vnútorného života má totiž stáť cit. Lebo človek môže byť skutočne človekom len vo vrúcnej a prirodzenej čistote svojho citového prežívania, ktoré v ňom stojí na prvom mieste, kým to rozumové v ňom musí stáť až na mieste druhom.
Lucifer, padlý archanjel, ktorého úlohou bolo pomáhať ľuďom v hmotnosti a ktorý sa postavil proti Stvoriteľovi naviedol ľudí na cesty zla tým, že im namiesto Stvoriteľom predurčenej cesty prvotnosti citu ukázal inú cestu. Cestu rozumu. Cestu rozumového poznania! Cestu rozumovosti nadradenej nad cit! A človek sa podvolil tomto pokriveniu a to rozumové v sebe postavil na prvé miesto, pričom svoj cit potlačil do úzadia. Tento čin však mal pre neho katastrofálne následky a priniesol mu mnoho bolesti a utrpenia.
A chladná vypočítavosť rozumu ženie svet v ústrety jeho záhube, čiže presne tam, kam ho chcel dostať vo svojej pomstychtivosti padlý archanjel Lucifer, nepriateľ Boží.
Kto sa teda riadi predovšetkým svojim rozumom a nekladie pri rozhodovaní dôraz na svoje cítenie a svoje citové podnety, ten sa nachádza v spároch Lucifera. V spároch hmoty a jeho údelom bude utrpenie, bolesť a smrť.
Kto však je schopný prehliadnuť zákerný a rafinovaný pokušiteľský ťah padlého archanjela a stať sa opäť človekom citu, kto dokáže svoj rozum podriadiť vedúcej úlohe citu, ten nájde šťastie a mier a pred tým sa opätovne otvoria brány strateného raja.