Neočakávala som to, ale slnečný záver prvého jesenného mesiaca vo mne dnes zanechal krásnu stopu.
Ráno nás prebúdza zlatým slnečným svetlom a čistou oblohou. Sviatočná omša sa stáva neobyčajnou vďakou. Chorál sa line z okien kostola.
Dopoludňajšia káva vypitá v kuchyni a potom kosenie trávnika vo voňavom, ľahko sychravom vzduchu.
Výborný obed prežitý s rodinou pri jednom stole a mierne neposlúchajúce deti. Sladký zákusok navrch.
Upratovanie riadu, deti kreslia, alebo strihajú.
Pomoc pri navážaní kyprej hliny na časť nájazdovej cesty vedľa domu a zakladanie trávnika.
Na modrej oblohe tryskajú biele pary zo strieborných lietadiel, ktoré mieria niekam za obzor.
Šliapeme na bicykli po poľných cestách k lesnej chate. Malinovka a hranolky, smejúci sa ľudia.
Návrat domov jesenným lesom, okolo tichého rybníka, borovica šumí vo vetre.
Večer sa smejeme pri rozprávke, deti idú spať.
Je to zázrak. Alebo ilúzia? Dnes už nezapnem televíziu.