Ak človek vidí niekoho kto trpí, cíti k nemu súcit. Cíti súcit s ľuďmi, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi, ba dokonca až v biede. Je mu smutno z toho, že musia tvrdo pracovať, avšak ich práca nie je vôbec adekvátne ohodnotená.
V súvislosti s tým, ako sa s ľuďmi zle zaobchádza si uveďme jeden príklad, s ktorým som sa stretol ja osobne.
Neďaleko nás vznikol nový závod. Ide o štandardnú, narýchlo zmontovanú klasickú „plechovú búdu“, v ktorej je podľa predpisov namontovaná aj klimatizácia. Oná klimatizácia tam síce podľa predpisov je, avšak nikdy doteraz nefungovala, pretože by to išlo do peňazí a zvyšovalo by to náklady.
Cez leto, keď je vonku 30 a vo vnútri 40 stupňov sa preto z času na čas stáva, že to niekto nevydrží, skolabuje a odvezie ho sanitka. Ľudia sú však ticho a sú radi, že majú prácu.
Nie je to na poľutovanie? A podobných prípadov je na Slovensku stovky. Veď to je aj jeden z dôvodov, prečo k nám prichádza množstvo takzvaných zahraničných investícií a investorov, ktorým je legálne dovolené zdierať ľudí rôznymi formami a spôsobmi.
Toto je jedna strana mince, ktorá vzbudzuje súcit, ľútosť a zároveň túžbu po zmene pomerov.
Ale minca má i svoju druhú stranu. Je ňou súkromný a osobný život ľudí mimo svojho pracoviska. Presnejšie povedané hodnoty, ktorým žijú a ktoré uznávajú.
Medzi najčítanejšie noviny a časopisy patrí úbohý bulvár. Medzi najsledovanejšie televízne programy zase filmy plné násilia a vyzdvihovania telesnosti, či lacné seriály plné plytkých vzťahov a prázdnych, nikdy nekončiacich konfliktov. Veľké nákupné centrá sa pre mnohých stali modlou, v ktorej vykonávajú kult nakupovania. Iba jesť, piť, mať a užívať si! Nič viac! Iba prázdnota, plytkosť, povrchnosť a degradácia človeka na inteligentného živočícha. Takí sú ľudia a také sú „hodnoty“, ktoré uznávajú. Česť výnimkám!
Všetko na svete však býva prepojené a jedno vždy vychádza z druhého a s nim súvisí. Vonkajšie pomery, v ktorých musíme žiť sú vždy iba odrazom hodnôt, ktoré uznávame. Medzi kvalitou hodnôt a reálnymi vonkajšími pomermi vládne priama úmernosť.
Na jednej strane teda, ak vidíme biedu, nedostatok, utrpenie a zlé životné podmienky, musíme ľudí ľutovať, avšak na druhej strane sú práve tieto nimi prežívané vonkajšie pomery tým najspravodlivejším odzrkadlením hodnôt, ktoré práve títo ľudia uznávajú. To je Zákonitosť! Preto pokým nezmeníme svoju hierarchiu hodnôt, dovtedy budeme musieť žiť práve v takých podmienkach, ktoré nám naše hodnoty vytvárajú.
V pochopení uvedenej Zákonitosti spočíva napríklad vysvetlenie, prečo nebol dobrý komunizmus a prečo nie je dobrý ani kapitalizmus, ktorý upadá a smeruje k zrúteniu.
Komunizmus chcel zmeniť život k lepšiemu násilnou, revolučnou zmenou vonkajších pomerov a násilím túto zmenu aj udržiaval. Kapitalizmus sa naopak márne snaží zlepšiť, upraviť, zreorganizovať a zreformovať vonkajšie, hmotné pomery do ideálnej a fungujúcej podoby, čo sa mu neveľmi darí.
Oba spôsoby sú však nesprávne, pretože sa zameriavajú iba na to vonkajšie. Oba systémy svorne nepochopili, že vonkajšie pomery, ktoré sú priamo úmerné vnútorným hodnotám a z nich vyrastajú je možné naozaj meniť k lepšiemu iba zmenou týchto hodnôt.
Práve v súvislosti so súčasnou krízou kapitalizmu sa veľa hovorí o kríze hodnôt. Spočíva v tom náznak tušenia pravdy, pretože hodnoty, ktoré sú dnes svetovo uznávanými spôsobili krízu a smerujú celý systém k absolútnemu kolapsu. Ku kolapsu, ktorý nemožno zvrátiť nijakými finančnými, ekonomickými a hospodárskymi opatreniami, pretože tieto sú v skutočnosti iba márnou snahou o reformovanie niečoho, čo je zvonka nereformovateľné. To, čo je potrebné od základu zmeniť a zásadným spôsobom reformovať sú predovšetkým hodnoty, dnes vo všeobecne uznávané.
Čo teda môže svetu, spoločnosti i celému nášmu národu priniesť zmenu k lepšiemu? Uznávanie akých hodnôt? Sú to česť, spravodlivosť, jednoduchosť, skromnosť, prirodzenosť, úcta k človeku i k prírode a v neposlednom rade snaha o poznanie a naplnenie skutočného zmyslu života na zemi. Ak nedôjde k všeobecnému preorientovaniu ľudí práve na tieto hodnoty, nijaká vonkajšia zmena nič nevyrieši, alebo vyrieši len dočasne a krátkodobo. Za daného stavu môže ľudstvo napredovať iba čisto rozumovo a technicky, ale nikdy nie morálne. A nakoniec práve na svojej morálnej skazenosti padne! Padne tak, ako tomu bolo doposiaľ vždy s každou civilizáciou v dejinách.
Zmena hierarchie vlastného hodnotového systému je však to posledné, čo ľudia považujú vo svojom živote za dôležité a čomu prikladajú nejakú váhu. Práve na tejto, z ich hľadiska „nepodstatnosti“ však bude musieť všetko padnúť, pretože sú to práve tie „hodnoty“, ktorým dnes veria, čo vyvolali krízu a čo nakoniec spôsobia aj definitívny pád. Definitívny pád, ak tieto základné súvislosti ľudia nepochopia a nezmenia sa.