Ježiš Kristus bol očakávaným Mesiášom. Jadrom jeho poslania však bolo prinesenie Slova Pravdy, pretože iba životom v súlade s týmto Slovom môže človek dospieť k spáse. Mesiáš však nemal zomrieť, ale mal byť židovským ľudom a jeho duchovnou elitou ako Mesiáš spoznaný a akceptovaný. Židovský národ mal prijať jeho učenie, žiť podľa neho a tak sa stať žiarivým vzorom národa, žijúceho podľa Zákonov Božích. Duchovný a následný pozemský vzostup by z neho urobil jeden z najpoprednejších národov sveta, ktorého príklad by s úctou a obdivom nasledovali aj ostatné národy. Takto to bolo chcené.
Avšak od samého začiatku svojho pôsobenia sa Ježiš stretal s nevôľou a nepochopením duchovnej elity židovského národa. Časom to prerástlo až v nenávisť a Ježiš vedel, že mu usilujú o život.
Poslanie Mesiáša však vyžadovalo jeho osobnú konfrontáciu z celým židovským národom i z jeho duchovnými vodcami. Všetci museli byť konfrontovaní s osobou Božieho Vyslanca. Mali dostať príležitosť rozhodnúť sa, či ho ako Mesiáša príjmu, alebo nie. Táto konfrontácia bola jedeným z vrcholných momentov Kristovho poslania. Malo k nej dôjsť počas veľkonočných sviatkov v Jeruzaleme. Tam sa malo rozhodnúť, či ho ľud a duchovná elita príjmu, ako Mesiáša, alebo nie
Na základe nenávisti, ktorú Ježiš cítil už samozrejme tušil, ako ich rozhodovanie dopadne, avšak splnenie jeho pozemskej misie vyžadovalo túto rozhodujúcu konfrontáciu duchovných vodcov i celého židovského národa s jeho poslaním Mesiáša.
Keď o tom všetkom hovoril učeníkom a Peter sa ho snažil zachrániť, Ježiš ho odmietol ako pokušiteľa, pretože on jednoducho musel ísť do Jeruzalema a podstúpiť onen rozhodujúci krok.
V evanjeliách môžeme čítať, že keď stál Kristus pred veľradou, jednou z najzásadnejších otázok bola priama otázka, či je Mesiáš – Syn Boží. Ježišovou kladnou odpoveďou bola duchovná elita židovského národa postavená pred ono veľké rozhodnutie a síce, či ho ako Mesiáša príjme, alebo nie. Rozhodli sa tak, ako sa rozhodli a ako aj sám Ježiš predpokladal. Avšak v splňovaní svojho poslania im musel dať k tomuto rozhodnutiu prípežitosť.
V Jeruzaleme bol počas sviatkov veľkej noci taktiež zhromaždený takmer celý židovský národ, a keď dal napokon Pilát predviesť Ježiša pred ľud, mal opäť celý židovský národ možnosť rozhodnúť, či ho vydá na smrť, alebo nie. Či sa postaví za Pravdu, alebo proti nej. Národ mal v tejto chvíli dokonca i možnosť zvrátiť rozhodnutie veľrady. Žiaľ, masy sa rozhodli tak, ako sa rozhodli. Ich rozhodnutie je ťažko pochopiteľné zvlášť preto, lebo pri Kristovom príchode do Jeruzalema ho ako Mesiáša skutočne vítali a teraz zrazu tie isté masy kričali: ukrižuj!
Ježišova smrť nebola nutná, nebola plánovaná ani chcená! Všetko sa mohlo vyvíjať úplne inak, ak by bol židovský národ prijal Krista, ako Mesiáša. Tento svet by bol dnes určite zásadne iným.
Ježišova vražda a jeho následné zmŕtvychvstanie bolo druhou, núdzovou variantou, vynútenou ľudskou zlobou ktorá usilovala, aby jeho poslanie bolo znemožnené a upadlo do zabudnutia. Preto museli byť Svetlom na zemi hľadané iné cesty.
O tom že Kristova smrť nebola Vôľou Najvyššieho svedčia dôsledky, ktoré to malo pre židovský národ. Ak by ho totiž židia prijali ako Mesiáša, mohli pod jeho vedením vybudovať kráľovstvo Božie na zemi. Mohli sa stať živým vzorom národa, ktorý žije podľa Zákonov Najvyššieho. Vzorom, ktorý by nasledovali i iné národy ako už bolo spomínané na začiatku.
Vraždou Mesiáša sa však tento národ spreneveril svojmu poslaniu. Bol preto Hospodinom zavrhnutý, čoho dôsledkom bolo to, že onedlho po Kristovej smrti prestal ako národ prakticky existovať. Bol tvrdou päsťou rozprášený medzi ostatné národy sveta, medzi ktorými bol po celé dlhé stáročia iba nezvaným cudzincom. Takto by sa predsa Hospodin nikdy nezachoval k svojmu povolanému národu, keby bola Ježišova smrť dielom vykúpenia a na Golgote sa stalo to, čo bolo Vôľou Najvyššieho.